Dobrý - dostatočný
Štatistiky, školy a triedy hrajú o najlepší priemer, na poradách učiteľa pozdvihne, ak jeho trieda má priemerne lepšie výsledky ako tí ostatní. Na jednej strane je to logické, že lepší je prosto lepší. No na druhej strane potierame deti, ktoré síce nie sú mentálne postihnuté, ale sú slabšie ako priemer, prípadne majú poruchy učenia. Tie vlastne nemajú možnosť zažiť až také úspechy.
Nedávno mi písala jedna deviatačka. Zuzka sa učí na trojky, štvorky, z matematiky je rada, že nedostala päťku. Pritom nemožno povedať, že by sa neučila. Prosto mala v detstve problémy, nejaký zápal a prejavilo sa to, že veci ťažšie chápe. Teda pochopí ich neskôr. Keď Zuzka dostane trojku, má dôvod na oslavu. Lepšie to má len z výchov, varenia, technickej výchovy. Smutná je však práve z toho, keď sa dostane do nejakej spoločnosti a niekto sa jej opýta, ako sa učí, musí klamať. Cíti sa neúspešná a nepotrebná. Boli časy, keď neklamala, ale akonáhle povedala, že je trojkárka, štvorkárka, ostatní ju ihneď označili za lenivú, do určitej miery neschopnú. Nikto ju pri pomoci radšej o nič nežiadal. Nikto si ju nevyberal do družstva. Darmo im vysvetľovala, že trojka je predsa dobrý a štvorka dostatočný. A ak je niečo dobré, nemôže to byť predsa zlé. A ak je to dostatočné, malo by to stačiť.
Zuzkin list bol veľmi úprimný, bolo tam toho oveľa viac. Máloktorý deviatak má takú schopnosť zrelo a sebakriticky sa pozrieť na vec a vybrať naozaj to, na čom by malo ľuďom záležať.
Zuzka nie je jediný prípad, kedy je za svoje známky odsudzovaná, napriek tomu, že občas naozaj drie. Napriek tomu som si myslím, že bude jedna z najlepších cukrárok v okolí, aj keď bude mať možno napísané veterník s „ý".
Sólová dvojka, trojka, štvorka, päťka
V praktickom živote určite poznáte situácie, keď urobíte jednu vec a hodnotí sa z rôznych hľadísk. Dáte si postaviť dom. Farba sa vám páči, pozemok je nádherný, interiér vám zariadili úžasne. No, ale strecha zateká. Neverím, že by nad týmto faktom niekto prižmúril oči len preto, lebo ostatné je dobré.
Trochu uletený príklad, ale niekedy mi to pripomína žiadosti rodičov, detí a často aj samotných učiteľov. Aby sme nepokazili celkový dojem, nedáme mu predsa z prírodopisu sólovú trojku (dobrý). Na jednej strane nespravodlivé voči ostatným, na strane druhej si ho to možno počká na strednej... Aj keď je pravda, že sa mnohí ako dospelí už len usmievame na svojich známkach na základnej a strednej, diskusiu o celkovom zrušení takéhoto hodnotenia tu zatiaľ nechcem založiť.
Osobne si myslím, že keď už v škole hodnotenie máme, mali by sme deti naučiť deti sa vysporiadať aj s negatívnym hodnotením, lepšie povedané s negatívnejším hodnotením. Predsa plakať kvôli trojkám a dvojkám sme ich naučili my. A v živote bude aj tak viac vecí, cez ktoré sa bude treba preniesť.
Prepadáci
V našom školstve funguje ešte aj možnosť opakovať ročník. Dnešní učitelia využívajú túto možnosť sporadicky, alebo naozaj, keď už sa inak nedá. Vo vyššom ročníku už opakovanie taký zmysel nemá, ale čo sa robilo pred tým ?
Každý chcel byť dobrý. Pôjdem odzadu.
Žiak je šiestak. Tretí rok. Má 14 rokov a preradenie do špeciálnej školy už nemá význam . Prepadá zo šiestich predmetov, takže reparát ani nerobí. Základnú školu môže ukončiť až o rok. Medzi jedenásťročnými prečnieva, keď sa už dva roky nenakopol, tento rok sa nenakopne tiež, tak radšej „vyučuje" mladších iným veciam . Veď v tom jedinom má medzi nimi navrch.
Keď bol piatak, mal problémy tiež, ale kolegyňa pred dôchodkom by ho nechala prepadnúť do vlastnej triedy a na to už ona nemá nervy. Vo štvrtom si ho nenechali, lebo mama plakala v škole, že nevie, čo s ním má robiť. V treťom ročníku sa zdalo, že zaostáva, ale treba ho povzbudiť. V druhom učiteľka videla, že to nie je v poriadku, ale rodina si neželala presun do špeciálnej školy. Otcova matka by to asi neprežila, ona vždy chcela mať vnuka spisovateľa. A tak bol ohodnotený, že prešiel.
Možno sú to nepodstatné maličkosti. Slováci nastavili latku, že treba byť najlepší a nemožno zlyhať. Aj za cenu pozmenenia reality. Hon za najlepším výkonom spôsobil, že vo svete už nestačí byť dobrý, alebo dostatočný. Treba byť výborný. Je už len otázka času, ako dlho tejto utópii budeme veriť. Možno až dovtedy, keď bude chcieť byť každý riaditeľom a nebude mať kto robiť.
Ešte desať dní a príde vysvedčenie. Aké bude? Uvidíme každý na svojom blízkom. A čo bude znamenať? Nikto nevie. Možno pravdu, možno polopravdu a možno pravdu, čo sa lepšie počúva. A možno ani jedno. Asi takú má momentálne pre mňa hodnotu.
