Učitelia kedysi (nie až tak dávno)
Do školy som chodil prevažne v deväťdesiatych rokoch. Učiteľky sme si vtedy vážili, teda hlavne na prvom stupni. Na druhom, sme si už chceli dovoliť viac. Občas nejaká vtipná poznámočka na margo vzhľadu, prípadne nejakých fráz, napodobňovanie. Ale všetko len tak decentne poobede, prípadne na papierik, alebo veľmi skryto, ale nie zákerne poza chrbát. Jednotka, či pochvala občas napätie zmiernila, zas bola TÁ predtým dobrá a tak sa to nejako striedalo.
Neskôr, od mladších - tiež v rámci srandy - som sa dozvedel, že škola prešla na „demokraticky" vyšší level a čo mal žiak na srdci, to občas na jazyku. Znížená známka za vyrušovanie a drzosť bola u nás raritou, ale neskôr nič neobyčajné.
No a tak to postupne išlo až pozvoľna občas v médiách prebehla informácia, čo spravil učiteľ tam, čo jemu žiaci. Najprv nevinne, potom agresívnejšie. Neskôr pokusy o vraždu, zničenie auta, vyhrážanie...
Úmernosť medzi novými termínmi a statusom učiteľov
Dakedy, keď bol žiak lenivý, školu flákal a vyrušoval, tak bolo jasné, že je to jeho chyba. Nie učiteľova. Rodič dal učiteľovi za pravdu a mladý od rodiča vyfasoval, aby sa na neho nejako zatlačilo.
Potom prišiel boom hyperaktívnych detí. Nové slovo. Dovtedy neposedné deti sa stali hyperaktívne a zrazu sa rodičia začali oháňať, že predsa ak je dieťa hyperaktívne , ono za to nemôže, tobôž nie výchova dieťaťa a učiteľ je ten, kto je povinný situáciu zvládnuť. Pritom skutočne hyperaktívnych a nie nevychovaných až také percento nie je.
Doba prešla a keďže už bol každý neporiadnik hyperaktívny, tak prišiel ďalší stupeň a to je nezaujatosť. Rodičia mali novú frázu a to, že dieťa nie je neporiadne, iba je nezaujaté, či preťažené . Prosto by malo byť vždy a všade obklopované podnetmi (hlavne ak ich doma nemá), aby ho hodina zaujímala. Učiteľ sa stal tým, od ktorého sa začalo očakávať, že sa pretrhne, len aby dohnal nedostatok rozhovorov dieťaťa s rodičom a všetko dal deťom pekne popod nos, priniesol pomôcky, pripravil, zabezpečil, zorganizoval všetko za pár korún.
Dnes sa stretávam s rodičmi, ktorí úplne nezvládli svoje dieťa, radi by z neho spravili hyperaktívne, nezaujaté avšak zanedlho je všetkým naokolo známe, že je „len" nevychované. Ale s týmto slovom opatrne, lebo to sa už dotýka rodičov. A keď už dôjdu argumenty, tak rodič povie: „Každé dieťa má právo na vzdelanie". A učiteľ rob si čo chceš, ak nevieš zvládnuť, nepatríš sem.
Ochrana učiteľa
Každá minca má dve strany. Je možné konštatovať, že učiteľ je vlastne chránený ako občan a pracovník. To znamená, že by mu ústava mala zaručiť normálne slušné zaobchádzanie. Zamestnávateľ zasa ochranu. Ani jedno žiaľ v praxi nefunguje tak ako má. Na strane druhej, nikdy učitelia neskandovali pred ministerstvom o ochranu. Iba o peniaze. Skúste, ak poznáte učiteľa, navrhnúť, či by šiel na sociálno-psychologické výcviky zamerané na zvyšovanie právneho vedomia, asertivitu v komunikácii s rodičom počas napr. jarných prázdnin. Normálne - platene. Alebo či by súhlasil, aby po vyučovaní v rámci pracovnej doby zostal na nejaký kurz. V žiadnom prípade. Niektorí možno a sem-tam sa reálne prihlási niekto. A vlastne ako vysoké školy pripravujú študentov na práve takéto situácie ?
Všeliek verejný činiteľ
Ministerstvo chce učiteľom zvýšiť status. Menuje ich verejnými činiteľmi. Budú mať ochranu. Ale pred kým ? Deti v škole nevedia kto je verejný činiteľ a aj keď to vedieť budú, nebudú tomu rozumieť. Vlastne sa pre nich nič nezmení. Do štrnástich rokov za svoj čin aj tak nebudú zodpovedné. A vlastne keď im nerobí problém sprejovať budovy, ničiť školské zariadenia, prečo by mali rozmýšľať nad verejnými činiteľmi? Rodičia si možno dajú väčší pozor, ale žolíka v rukách budú mať aj oni. Tak ako činy proti verejnému činiteľovi sú viac sankcionované, aj trestné činy verejných činiteľov sú za vyššiu prirážku. Pracovníci ministerstva sa síce oháňajú tým, že učitelia nepáchajú trestné činy, ale nalejme si čistého vína, koľko vážnych incidentov školy ututlali len, aby neboli v médiách a v rečiach. A za toto už budú potom padať hlavy. Ostáva len veriť, že naozaj učitelia chcú a cítia sa zrelí na status verejného činiteľa.
